Naša Voňavá Rodinná Tradícia

 

Keď sa ešte za Rakúsko-Uhorska náš pradedo Jozef Ertl v ďalekej Budapešti začal učiť u istého výtvarníka, nikto netušil, že je to vlastne začiatok viac ako 100-ročnej pernikárskej rodinnej tradície. Maľovanie mu síce príliš nevoňalo, zato mu poriadne zavoňalo iné umenie – sladké, voňavé a plné lásky, presne také, aké sú už odjakživa perníkové srdiečka. Našťastie si nechal poradiť a ako tovariš nastúpil k vtedajšiemu vychýrenému pernikárovi Beliczayovi. U majstra, ktorého meno malo cveng nielen v Budapešti, ale v celej monarchii, sa poctivo priúčal tomuto sladkému a voňavému remeslu, až v roku 1904 získal tovarišský výučný list a začal piecť prvé perníčky podľa vlastnej receptúry.

 

Ako vtedajšie zvyklosti kázali, mladý tovariš sa vybral na vandrovku po monarchii a cesty ho tak trochu symbolicky doviedli až do rodiska jeho otca – do Prievidze. Žiaľ, Jozef Ertl veľmi rýchlo prišiel o oboch rodičov. Otec mu zahynul na fronte, mamu si krátko nato vzala ťažká choroba. Ako najstarší z 9-tich súrodencov sa preto musel postarať nielen o seba, ale aj o ďalších 8 osirelých hladných krkov. Neostávalo mu teda nič iné, len vysúkať rukávy a poriadne sa pustiť do svojho remesla. Po nociach piecť, ešte za tmy naložiť voňavé perníky do krošne a ponúkať ich doslova od domu k domu. Vďaka takto zarobeným peniazom sa Jozefovi postupne podarilo nielen nachovať, ale aj dobre vychovať všetkých svojich súrodencov. Práve v Prievidzi stretol aj svoju vyvolenú. Ktovie, možno si jej srdce a ruku získal i vďaka sladkým medovníkovým srdiečkam ☺ Postupne si tu teda založil nielen remeslo, ale aj vlastnú veľkú rodinu. V tých časoch musel mať pravý majster tiež veľký včelín, keďže potreboval veľa medu. Z vosku, ktorý ostal, sa vyrábali sviečky, a tak sa vlastne v rodine dedila živnosť „medovnikárska a voskárska“. O pomocníkov núdza nebola – 9 detí sa postupne priúčalo remeslu - dievky spočiatku hlavne zdobili, asistovali pri pečení, chlapci chystali drevo, či chodili s krošňou po jarmokoch a voňavé dobroty predávali.

 

Keď je chvíľa času na rozprávanie starých rodinných príbehov, s úsmevom hovoríme, že sme z „bohatej rodiny“. Bohatej na potomstvo, čestnosť, pracovitosť a poctivý kumšt. Inak sa to pri tomto ťažkom, ale krásnom a sladkom remesle, ani nedalo. Nikdy nemôžete zabudnúť na to, že perníky sa vlastne kedysi piekli v chudobe a boli pre nás vzácnosťou. Starší však nezabúdajú ani na tie smutnejšie roky. Druhú svetovú vojnu totiž traja Jozefovi synovia strávili v uniforme a už aj tak ťažký život komplikoval ešte aj prídelový systém. V tom čase sa piekol hlavne krájaný marcipánový perník, ktorý dokonca často nahrádzal aj chlieb. Počas frontu sa oň doslova trhali i ruskí vojaci, ktorý ho posielali domov ako luxusný tovar. Potom však nastúpili kruté 50-te roky a režim sa so živnostníkmi nemaznal. Aj naša rodina dostala úradný Výmer, ktorým jej štát odňal živnostenské oprávnenie. Žiadna moc jej však nemohla zobrať lásku k sladkému rodinnému umeniu. Jeden zo synov – Florián Ertl sa len tak ľahko nevzdal, a aj keď sa musel živiť rôznymi povolaniami, rodinnú tradíciu stále udržiaval a dúfal, že sa k rodinnému remeslu raz nejako bude môcť vrátiť. A tak sa rodina a priatelia aspoň počas sviatkov mohli tešiť z jeho voňavých a sladkých perníkových balíčkov. Časy sa však našťastie zmenili, Florián aj jeho brat Bartolomej odišli do dôchodku, rozmýšľali, čo a ako ďalej, a do toho prišli oslavy 600-ročnice ich rodnej Prievidze. Slovo dalo slovo, na slávnostný jarmok týždeň vypekali tradičné ertlovské perníky, tie sa rozchytali za pár hodín a bolo rozhodnuté – v sladkej rodinnej tradícii sa bude pokračovať! A keď sme už pri rodinných príbehoch, tak nemôžeme zabudnúť ešte na jeden, naozaj výnimočný - prezidentský. Náš pradedo totiž pre prvého československého prezidenta Tomáša Garriguea Masaryka upiekol špeciálne trojposchodové srdce, za čo mu tatíček Masaryk osobne z Prahy poslal zlatú medailu.

 

Aj takéto príbehy sú teda ukryté v našich perníkoch, ktoré pre Vás s láskou pečie už štvrtá generácia rodiny Ertlovcov. Veríme, že Vám prinášajú radosť a chutia presne tak, ako majú chutiť tradičné domáce perníky.